„Všetko sa začalo tým, že viditeľné auto narazilo do neviditeľného stromu. To sa stáva... Ako kedy, ako kde a ako komu...“
Nepripomína vám to niečo? Nepripomína vám to príbeh ľudí? Ľudia sú tiež občas také autá, čo do seba vrazia... A tiež sa to stava ako kedy, ako kde a dokonca aj ako komu... Ťažko povedať, či sú ľudia, ktorí si zaslúžia nebyť milovaní, ale nemyslím si to, aj napriek pár zisteniam, ktoré ma priznám sa, nepotešili.
Sú ľudia, ktorí by kvôli láske zniesli aj modré z neba. Samozrejme, aby sa udržala rovnováha, tak sú ľudia, ktorí len povedia, že by spravili také niečo. Sú ľudia, ktorí sa budú biť do pŕs a tvrdiť, ako veľmi milujú a za prvým rohom sa obzrú po prvej sukni. Sú ľudia, ktorí plačom prosia osobu, ktorú milujú, aby ich aj táto osoba milovala. Túto osobu si zvolili sa svoj ideál, svoju modlu a pred spánkom prosia všemocný Mesiac, aby dával pozor na ich milovanú osobu... Počas noci sa párkrát prebudia, uprú pohľad na hviezdy a skúšajú z nich čítať, aké má ich vyvolená osoba sny. Často sú to práve oni, kto odháňa sny škaredé a privoláva sny krásne. Sny, po ktorých nám občas zapiští srdce a keď sa ráno zobudíme, tak sa so slzami v očiach spýtame sami seba: „To bol len sen? Ach! Toľká škoda... Veď bol taký krásny a pravdivý!“
Kto však privolá sen krásny človeku, ktorý pre lásku trpí? Osoba, ktorú miluje? Veď tá často ani nevie, že človek existuje. Privolá si ho sám? Pravdou ostáva, že často stačí, že urobí milovanú osobu šťastnou. Občas síce prichádzajú stavy depresie, neistoty a strachu. Vtedy ľudia „hádžu“ na papier krásne slová, ktoré sú však často smutné. Slová, ktoré klamú čistú pravdu, že človek má niekoho rád.
Paradoxne práve v takýchto časoch a rozpoloženiach ľudí vznikali tie najlepšie a najkrajšie citáty, básne či úryvky. Kus človeka, myšlienky a samozrejme aj lásky vloženej do slov, rýmov ale aj básní či rozprávok. Veď práve tie sú najväčším zdrojom „žili šťastne, až kým nepomreli...“. Človek by až neveril, aký malý je rozdiel práve medzi „žili šťastne, až kým nepomreli...“ a slovami „len ho poznám, bola to známosť na jeden deň...“. A tak, bráňme lásku, kým nie je neskoro. Veď je to práve láska, ktorá nás drží pri živote. Je to práve láska, ktorá nám dokáže jediným úsmevom rozžiariť smutný deň. A sme to práve my, kto má lásku prežívať naplno. Ako tak nad tým rozmýšľam, kedysi z doby dávnej, utkvela mi v hlave jedna veta... Teda tých viet mi samozrejme v hlave ostalo viac, ale táto sa mi sem hodí. I keď to tak hneď na prvý pohľad nevyzerá. „Byť milým a priateľským je často viac, ako mať pravdu...“ Pri prvom pohľade to vyzerá, že občas treba klamať. Nie je to pravda... Klamstvo nič nevyrieši. Milý a priateľský môže byť aj človek, ktorý hovorí pravdu. A je to dokonca aj ľahšie... Stačí priateľa podržať. Občas dať nádej. Veď aj ruky máme dve. Jednu aby sme chytali ľudí, ktorí padajú. A tú druhú na to, aby sme držali ľudí, ktorí pri nás kráčajú. Citátov o kráčajúcich ľudoch je veľa. Jedným z mojich obľúbených je aj „Cestou smerom nahor stretneš veľmi veľa ľudí. Buď na nich milý a podaj im pomocnú ruku. Je pravdepodobné, že ich stretneš znova na ceste smerom dolu..“
Prečo som sa nakoniec dostal od lásky až k priateľstvu neviem ani ja sám... Viem však, že tento výlev srdca ukončím dvoma citátmi...
Láska sa pýta priateľstva: „Načo si tu ty, ked existujem ja?“
Priateľstvo odvetí: „Aby som vysušilo slzy tam, kde ich ty zanecháš.“
A ten spomínaný druhý...
Priateľstvo môže prerásť do lásky. A dokonca sa to často stáva. Z lásky však už priateľstvo nebude.
Nakoniec však oba pocity su potrebné. Veď nie nadarmo sa hovorí, že ponúkať priateľstvo tomu, kto chce lásku je ako ponúkat chlebom človeka, ktorý umiera smädom........
Práve preto som šťastný, že aj napriek tomu, že je veľa ciest a ešte viac zákrut a nebývalých odbočiek, že práve tá moja cesta má správnu značku na križovatke: DAJ PREDNOSŤ LÁSKE...
