Deň zavrel viečka. Noc. Hodiny práve odbíjajú polnoc. Vybieha z domu a sadá do auta. Kam ide ešte sám nevie. Nevie, čo chce robiť. Jediné, čo vie je, že chce ísť niekam, kde bude úplne sám. Preč od všetkých, nech môže v kľude porozmýšľať, kde spravil chybu tentokrát.
Už to nejde zastaviť. Znova si v pamäti prehráva posledné chvíle. Veď bol s ňou a myslel si, že je s ním šťastná. Možno si to ani nemyslel, ale dúfal v to. Zisťuje, že keď si prehrá len tieto chvíle na veľa nepríde. Musí si znova pustiť video dnešného dňa. Odkedy sa zobudil. Alebo radšej od polnoci. Vtedy boli spolu na diskotéke. Matne si spomína ako počul jedného známeho, ktorý ich videl po roku ako hovorí: „Ste spolu nádherní. Hodíte sa k sebe!"
Prečo je potom koniec? Veď aj on to povedal! Hodíme sa k sebe. Prečo potom spolu nie sme? Prečo? Sám to nezistí. Vyťahuje telefón. „Zavolám jej," povie si. „Či vlastne nezavolám, nechcela to." Musím ísť za ňou. Cez telefón to nevybavím. Povedala mi, že nie je so mnou šťastná. A asi sa chce so mnou rozísť. Ja ale nechcem. A ona určite tiež nie. Dnes večer pôjdem priamo za ňou. Bude to tak najlepšie. A určite sa nerozídeme. Veď ma ľúbi. Určite ma ľúbi. Asi ma ľúbi. Ľúbi ma vôbec? Čo si to nahováram, ľúbi ma! Veď nedávno mi to povedala. Určite chce byť so mnou.
Už viem, ako to urobím. Pôjdem za jej najlepšou kamarátkou. Ona mi určite bude vedieť poradiť. Tak to spravím. Jej kamarátka ma má rada. A určite bude chcieť to najlepšie pre svoju najlepšiu kamarátku. To je viac než isté. Čo bude ďalej uvidím. Ale keď ešte neviem, čo bude, tak teraz idem domov. Idem sa vyspať a ráno nad tým ešte porozmýšľam a uvidím. Zvrtne auto na ceste a najbližšou a najrýchlejšou cestou ide domov. Ide spať.
Ráno, keď sa zobudil, pamätá si svoj plán. Deň prešiel veľmi rýchlo. Prichádza večer. Volá jej kamarátke. Super, je doma. Práve sa vrátila a bola s ňou. Táto iniformácia ho trochu potešila. Bude mať najnovšie informácie.
V priebehu pätnástich minút prichádza za ňou. Pozrie na ňu smutnými očami. „Chcem ísť za ňou a porozprávať sa s ňou. Chcem vedieť prečo mi to povedala. Čo myslíš ty? Je to dobrý nápad?" Jej kamarátka na neho pozrie a povie mu: „Pozri, ak ti dnes povedala, že sa s tebou chce asi rozísť a pôjdeš dnes za ňou, tak ti určite povie, že je koniec. Nechoď za ňou. Ak ju miluješ tak, ako hovoríš." On začína plakať a vzlykavo hovorí: „Nie, ona mi určite nepovie, že je koniec určite. Veď ma miluje! Idem za ňou." Odchádza a kamarátka za ním ešte stihne skríknuť: „Sám si si vybral!"
Hlavou mu víri milión myšlienok. Miliarda myšlienok. Ktovie, aké to bude. Prečo za mňou kričala, že som si vybral sám? Veď to bude fajn. Ja to viem. Bude to dobré. Ostaneme spolu. Prišiel za ňou. Rozprávajú sa. O nich, o tom, čo bolo... O všetkom. Aj o tom, prečo to chce ona skončiť. Padne z jeho strany posledná otázka: „Naozaj si si istá, že je koniec a že to chceš spraviť?!"
Stačilo jedno slovo. Jediné nie a v ruke mu ostala plná kytica prázdnych nádejí. Ako sa to mohlo stať? Čo bude teraz? No v tento deň už nič. Zajtra napíšem tej kamarátke. Som zvedavý, čo mi na to povie. Aj keď viem, že som ju nepočúvol. A vlastne si za to môžem sám. Ale keď... Myslel som si, že je to inak a vlastne... Čo už... Nejako bolo a nejako bude. Musím si nájsť miesto, kde budem môcť byť sám. Veď
každý chce prístav, svoj vlastný roh, kam padne jak suchý list. Každý chce zopár ciest, ktorými vždy dá sa íst. Ale dnes je mi už jasné, že keď ľudia spolu chodia, tak nie je dôležité, aby sa k sebe hodili. Dôležité je to, aby ľudia boli spolu šťastní. To je to, na čom záleží. A hlavne to musia obaja cítíť rovnako.
Prišiel ďalší deň. Píše jej kamarátke. On sa pýta na veľa vecí, ona mu odpovedá. Tentokrát si však nedáva servítku pred ústa, nazýva všetko spravnými menami a nešetrí ho. Koniec koncov, ona vie, kde bola chyba. Nič nemuselo byť tak, ako to je teraz. Mohli spolu chodiť ešte stále. Stačilo by, keby ju poslúchol. Nemusel ísť za ňou. Išiel. Teraz pyká.
Spomína aké to bolo kedysi. Keď sa k sebe až tak nehodili a nikto im neveril, no aj tak boli spolu šťastní. Porovnáva to s terajškom. Vraj sa k sebe hodia, ale nie sú spolu a dokonca neboli ani šťastní. Čo je lepšie? Sám si rýchlo zrátal dva a dva. Už viem, čo spravím. Dokážem jej, že som pre ňu ten najlepší chalan na celom svete. Chápe však aj, že možno už tú šancu mať nebude.
Nechce teraz na to myslieť. Zapína rádio. Práve končí pesnička, pri ktorej sa zoznámili. Hneď za ňou moderátor hovorí zaujímavú vetu, ktorú si hneď zapamätá a chce sa ňou riadiť: „Šancu máš len jednu a dobre si ju stráž. Ak ju raz stratíš, viac nemusíš ju nájsť."
Táto veta a rozchod zmenili jeho zmýšľanie. Najprv sa chce ospravedlniť jej kamarátke. Aj za to, že ju neposlúchol a aj za to, že ju nepočúval. Až teraz si začína postupne uvedomovať, že ho na to jej kamarátka stále upozorňovala. Vtedy nechápal, teraz konečne popchopil. Len či nie je stále neskoro.
Túto myšlienku zaháňa s pocitom viny. Vie, že si za to môžem sám. Vie však aj to, že ak sa chce zmeniť, tak najlepší zdroj siliy na zmenu je láska. Vie že láska je schopná mu pomôcť zmeniť sa. Vie, že je rozhodnutý.
Nasledujúci deň sa ospravedlnil jej kamarátke hneď, ako sa prihlásila na ICQ. Oľutoval všetko zlé, čo jej kedy povedal a ospravedlnil sa aj za to, že ju nepočúvol. Neskôr sa dozvedel, že aj jeho, teraz už bývalá priateľka si to chcela rozmyslieť. Lenže v ten deň, keď za ňou prišiel bola rozhodnutá to ukončiť. Kamarátka jeho ospravedlnenie prijala a povedala mu znova, kde bol celý problém ich vzťahu. Povedala mu všetko znova úprimne. O tom, aký bol namyslený a ako si myslel, že je kráľ sveta. Keď však z jeho slov spoznala, že to naozaj úprimne ľutuje, sľúbila mu pomoc. Hneď ho však upozornila, že tak skoro sa dokopy nedajú... On bol však rozhodnutý vydržať. Veď kvoli jednej hlúposti takmer stratil zmysel svojho života.
Čas plynul.. Dni striedali noci a zas prichádzali dni... Počas nocí toho veľa nenaspal. Stále musel nad tým rozmýšľať a čakať na deň D. Keďže kamarátka nelenila, tak o mesiac sa „omylom" stretli na diskotéke. On tam bol s kamarátom, ona s nelenivou kamarátkou. Deň predtým však nelenivá kamarátka mala rozhovor s ním a aj s ňou. Rozhovor o nich. Rozhovor, čo bude ďalej. Či bude robiť tie isté chyby Ani jeden z nich si nevedel predstaviť život bez toho druhého a na ďalší deň už boli spolu...
Keďuž stáli oproti sebe a pozerali si do očí, obaja pochopili, že najdôležitejšia chvíľa je tá, ktorá je práve teraz a ani jeden z nich už nestretne takého človeka, aký je ten druhý...
Láska nikdy nezanikne...
